Bolo to hladke pristatie do Tatranskeho babieho leta, horske konciare ziarili pod ciro-cistou oblohou a my sme sa uz nevedeli dockat kedy nasunieme vibramky a vylezieme na Skalnate Pleso. Pol hodinku od pristatia sme uz vykladali kufre z taxika pred Lomnickym hotelom a dychali priezracny vzduch s vonou borovice.
Usmev mi zamrzol az vo chvili, ked som prepocitala nasich pat svestiek a zistila, ze skripta v celom svojom majestatnom objeme ostali v lietadle - necinne zapichnute pomedzi Evou a rannym vydanim Daily Telegraph, v sivom vrecku na casopisy v prvom rade pri okne spiatocneho letu Sky Europe. V tej chvili sa uz pravdepodobne opat veselo vznasali nad Tatrami, smer Londyn. Oblial ma studeny pot, predstava nespraveneho opravaku a zbytocne vyhodenych tisicov za skusku...
V mojom muzovi sa ale zapol jaskynny reflex chlapa-riesitela a okamzite vytocil cislo na letisko. Odletovy poriadok-neodletovy poriadok, mozno budeme mat stastie. A cuduj sa svete - motyka vystrelila. Akasi dobra dusa na opacnom konci telefonu zarevala do sluchadla: "Slecinka, lietadlo tu este je ale uz zatvaraju dvere! Rychlo skladajte telefon a volajte o desat minut bo ja bezim nech ho chytim."
Ta dobra dusa bezala a chytila. Vraj zastavil lietadlo, kolega mu opat pristavil schodiky, letusky v tesnych kostymcekoch nasli skripta, odovzdali ich do dobrych ruk a (opat) zamavali na odlet.
Ked som volala o tych desat minut, skripta ma uz cakali u leteckeho vypravcu.
Prelietala som vacsinu zapadneho sveta ale nikde inde som este nestretla cloveka, ktory by kvoli mne zastavil lietadlo (aj ked zmatkov som pri cestovani uz stihla narobit viac nez dost).
A tak DAKUJEM tomu chlapikovi co mal sluzbu minulu stredu na Popradskom letisku a DAKUJEM aj za to, ze slovensky business este vie byt o ludoch a nie len smerniciach, regulach a nahratom automatickom odkazovaci, na ktorom treba stlacit stvorku, hviezdicku a potom cakat na operatora.
Aj ked ludsky faktor vie niekedy zlyhat, tentokrat slapal ako hodinky. Klobuk dolu, pan vypravca...
