Kym sme vyzliezli spod duchni, naplnila svoj carovny hrniec kurkou a zeleninou, ktora este v to rano vykukala z riadkov strmej zahradky za domom. Polstorocny hrncek-var co odchoval styroch synov tichucko odfukoval na sporaku kym babka brala svoje ochechulky k Frantiskanom.
Rokmi praxe to mala to mudro vyratane - kym sa spojili ruky v Otcenas, polievka zovrela. Kym pan farar dal rozhresenie, zeleninka zmakla. A kym sme dokracali spat do domu dlhou ulicou, nedelna slepacia polievka, zlta ako slnecnica, rozvoniavala celou chalupou.
Ked uz sa inak nedalo, pocuvala nedelne bozie slovo zo staruckeho plastoveho radia, ktore si zastrcila za sedanku prikrytu kvietkovanou dekou. Na nohach hrube papuce a zastera okolo pasa, svetlohnede kucierky s cerstvou trvalou sa jej stacali ponad laskave celo. Na tej hranatej sedanke z osemdesiatych rokov odstrikovala plne skrine svetrov pre svojich osem vnucat.
‘Babiiiii, ale ja chcem taky ten dlhy kabato-sveter, co je az po zem - vies, taky sa teraz straaasne nosi', zobronila som ako pubertacka. Klop-klop, ihlice sa mihotali v rychlom tempe sikovnych ruk. O tri tyzdne mi podavala tri a pol kila vlny uhladne spracovanej do svetra v ktorom sa dovtedy pysili len modelky z Burdy. Bol modry so zelenym okrajom a zavidel mi ho cely gympel. A tiez babku, co vie ustrikovat take super veci.
Kym som skoncila vysoku skolu, strikovat prestala. Ruky ju uz vraj tolko neposluchaju a oci bolia, ked nahana spadnute ocko pri hladko-obratko. Kucharska oda v kuchyni a slepacia polievka vsak ostala.
‘Babiiii, a ked pridem, urobis mi segedinsky gulas, ze? Ale vela, vela! A trepanky, s cerstvym tvarohom, od tej tetky z dolneho konca ulice!" zobronila som ako vysokoskolacka. Spolu s mojim otcom. A jeho troma bratmi. Muzi, co sami uz pomaly oslavili patdesiatku, sa v jej zazracnej kuchyni zakazdym zmenili na male decka vylizujuce kastroliky s plnkou do vencekov.
‘A kamarata mas?' vypytovala sa pri mieseni makovnika. ‘Bo ja ci tak hutorim, ze kvitky se maju trhac ked kvitnu'.
Len som mykla plecom a chichunala sa do skript. Ved casu dost, dievcence sa dnes tak skoro nevydavaju - a uz vobec nie pred promociami, ako bolo dodrziavanou rodinnou tradicou az kym sme nezakvitli aj my, ochechulky-cestovatelky.
S ‘kamaratom' som ju zoznamila styri roky po skole. S pod plavej stice na nu zrazu pozerali modre oci mojho nastavajuceho. Vraj vyzerali uplne ako tie, co si sama brala pred polstorocim. Usmial sa na nu a venoval jej smaragdovozeleny sal zabaleny v sustiacom papieri. Zrazu sa pyrila ako mladica, ked si ovinula makkucky hodvab cez zaoblene plecia.
‘Babiiiii, bude svadba, pozri tu mam prsten - no povedz, nie je krasny?'
‘Juj, ta kraaaasny, bars kraaaasny!' Tesila sa pri predstave na dalsiu svoju ochechulku co bude kracat k oltaru. Vytiahli sme krystalove pohare na vino odlozene na specialne prilezitosti a spiklenecky planovali biely dievcensky sen. Cink-Cink, tukali o seba kusky jej krystalovej zbierky, ktoru si trpezlivo budovala cely zivot, kym sme vymyslali ake saty si obliect. 'Cim starsa zena, tym dluhse sukne a kratse vlasy, ta tak ci ne tak?', znalecky konstatovala.
Svadba bola velika a krasna. Zenich neskutocne hrdy, nevesta prestastna. Veselili sme sa do rana a stoly sa prehybali pod tarchou napecenych kolacov.
Len babkine miesto ostalo smutno prazdne.
Skor ako sme rozkrajali bielu tortu, venovali sme jej pripitok. A tiche prianie, aby tam mohla byt s nami.
Myslim, ze ho zapocula.
Na druhy den na nas spomedzi hory svadobnych darov vykukali jej krystalove pohare, venovane in memoriam.
