Na konci duhy

Autor: Ingrid Sukovska-Bussell | 14.7.2010 o 14:30 | (upravené 14.7.2010 o 14:53) Karma článku: 18,89 | Prečítané:  4377x

Dnes je zvlastny den. Vytahujem z tasky mliecnu ryzu pre babatka a pomaly, pekne podla navodu, ju miesam v modrej plastovej nadobke lyzickou so zabkou na rukovati. Moj syn spokojne odfukuje v risi detskych snov a sem-tam sa mu na tvari objavi siroky detsky usmev, ktorym si nas k sebe priputava na nekonecno.

Styri mesiace do zadu to jeho nekonecno chutilo inak. Ustrachano a bolestne.

Nekonecny porod a slnko, ktore skoro stihlo zapadnut dvakrat. Moj cerstvo narodeny syn medzi sterilnymi ruskami operacnej saly deklaruje svoju zivotaschopnost a nadsenie z tohto sveta presne mierenym kopancom do nosa svojho cerstvo narodeneho otca. Unavena doktorka zo Slovinska sklada chirurgicke rukavice a sepka ‘Mate tam ten bikini rez, tak ako ste sa pytali'.

Na izbe ma vita usmievava cernoska z Francuzska (boze co by som dala za take dokonale zuby). Vraj sa mam konecne vyspat a ona berie do ruk moj batoztek stastia. Bude nanho davat pozor celu noc. Vraj malickemu trosku zabiehaju sliny. Vraj je to u cisarskych deti bezne.

Rano ma vita prazdna detska postielka. Miesto nej mi vychod slnka cloni doktor s tazkym africkym prizvukom - Nigeria, tipujem. Co hovori su len prazdne slova v tichopriestore. Analgetika pomaly prestavaju ucinkovat, sanitarky cinkaju s naradim, doktor vytahuje papier a zacina kreslit obrazky a vysvetlovat.

Je skore rano, Den Matiek. Moj muz doma bali novorodenecke dupacky aby si nas mohol prist zobrat domov. Az kym nezazvoni telefon a po drote tecu slzy. Den Matiek sa odklada na neurcito.

Polsky sofer ambulacie zapina majak a dialnicou letia modre svetla. Moj muz pevne drzi volant, sleduje tazke dvere za ktorymi sa skryvaju styri kila nasej lasky obohnane pristrojmi a leti za sanitkou az tam, kde sa uz chysta dalsia operacna sala.

Iransky chirurg-specialista berie do ruk nase dieta, jeho zivot, nase srdcia.

Hodiny pomaly odbijaju nekonecno, kym lekarsky team v bielych plastoch robi napravy tam, kde priroda pochybila. S poludnajsim slnkom prichadza telefonat od chirurga a teplo dobrych sprav. Staroanglicka pravnucka Florence Nightingale mi prinesie prepustacie papiere, podpisujem reverz a nechavam sa uniest za mojim synom, ktory sa pomalicky prebera na svojom malom ostrovceku zachrany. Nad dialnicou vysla duha.

Neonatalna JISka zije svojim vlastnym tempom do ktoreho sme sa rychlo dostali. Mojho syna sleduju, krmia, cistia a objimaju styri velke Jamajske sestricky. Jeho izbou sa ozyvaju hlboke tony gospelu, ktory si hmmmka Mrs H, ktora akoby vystupila z dobrodruzstiev Huckleberryho Finna. Jej obrovske makke prsia su ako stvorene na privinutie si deti ked placu od bolesti, pred jej tucnym hroziacim prstom sa trasu aj doktori.

Mrs H ma naucila vymenit babatku plienku pomedzi tucet kablikov, citat tisic ciselok na blikajucich pristrojoch, ako ‘objat' spiace dietatko v inkubatore a kolko lasky sa zmesti do dvoch dlani.

Moj syn je maly bojovnik. Presne dva tyzdne mu trvalo ukazat matke prirode dva prsty a konecne zbalit kufre domov. Mlada Singapurska doktorka mu vypisala prepustaciu spravu a my sme si do auta nalozili maly spiaci balicek.

Moj syn je duhove dieta. Sledujem jeho detsky usmev a kazdy den tisko v dusi dakujem vsetkym bielym, ciernym, hnedym a zltym ludom s velkym srdcom a sikovnymi profesionalnymi rukami, ktori mu zachranili zivot.

Dnes je zvlastny den.

Max ide prvy krat vyskusat pevnu stravu a novu postielku.

Dnes sme dosli na koniec duhy. A tam, na jej konci, spi moj syn a usmieva sa...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Cinkota: Som pôžitkár. Viem, že chuť príde, ale už mi nebude diktovať

Verím, že som oveľa múdrejší, hovorí prepustený herec Dušan Cinkota.


Už ste čítali?