Straty a nálezy

Autor: Ingrid Sukovska-Bussell | 18.6.2013 o 1:24 | (upravené 18.6.2013 o 1:34) Karma článku: 15,08 | Prečítané:  11073x

Som Husákove dieťa. Sivé sídliskové paneláky, v ktorých sme vyrastali, boli postavené v dobe keď sme si ešte hrdo hovorili Čechoslováci (jedného sa nám dokonca podarilo spoločnými silami vystreliť do vesmíru) a všetci pilne pracovali na splnení päťročného plánu na zvýšenie pôrodnosti.

Každá panelákova rodina mala po dve deti, privedené na svet v tom istom čase, do takej istej chemlonovej výbavičky a kočíka Liberta. Šešť poschodí baráku, dvanásť rodín, dvadsaťštyri detí skoro akoby nás jedna mater mala. Keď sme sa všetky deti vyrašili na pieskoviská a čerstvo natreté preliezačky, letmý pohľad z okna propomínal hučiace mravenisko.

Sídlisko ako každé iné, sídlisko akých bolo v tej dobe nespočetne.

O desať rokov neskôr prišla revolúcia.

O dvadsať rokov neskôr sme rebelovali už len my a začali objavovať nové horizonty.  Za hranicami sídliska, za hranicami malého mesta, za hranicami všedných dní...za hranicami.

O tridsať rokov neskôr, sídlisko stratilo celú jednu svoju generáciu. Dobíjame svet, kým naši rodičia ostali za nami pozhasínať sídliskové lampy. Z dvadsaťštyri detí oného paneláka ostali doma tri. Tí ostatní snívajú svoje sni v angličtine, nemčine, holanštine, taliančine. Celá jedna generácia, ktorú malé mestá ako to moje stratili možno už do nenávratna.

 Sídlisko ako každé iné, sídlisko akých je v tejto dobe nespočetne.

Sivé paneláky sme si medzi časom obili polystyrénom a natreli na oranžovo-zeleno-ružovo. Pieskoviská zarástli trávou a preliezky zhrdzaveli. Niet pre koho pretierať kovové zemegule čerstvou farbou. Z toho ticha, ktoré ma potom roky vítalo na sídliskových lavičkách, mi potom stískalo srdiečko. Trošku nostalgicky, trošku previnilo.   

Až zrazu, ani nie tak veľmi dávno, zbadala som na okraji parku sedieť lastovičku. Štebotala o dušu a v ružových šatočkách piekla pieskové koláče. Onedlho sa pri nej objavila druhá kučeravá hlávka so zvedavými očami. Sedeli vedľa seba ako malé vtáčiky a vo vzduchu bolo cítiť jar. O rok prileteli zas, tentoraz ich bol celý kŕdeľ. Môj vrabčiak sa k nim tiež pridal a všetky veselo štebotajú o tom ako im je v tej diaľke u starých rodičov krásne. Akoby cítili, že odtiaľ vzišli; akoby cítili, že tam patria. Čo na tom, že štebocú každé v inom jazyku. Babylon na sídliskových pieskoviskách toto leto opäť ožíva a je radosť ho sledovať.

Husákove deti maju deti. Slovensko znovuobjavuje nová generácia. A mne je z toho krásne na duši.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KULTÚRA

Robert Roth: Označili ma za potetovaného feťáka. Ako to mám vysvetliť dcére?

Film Nina hovorí o rozvode, v úlohe rodiča hrá on.

KOMENTÁRE

Ficovi nestačila porážka Danka, potreboval ho úplne zosmiešniť

Čo by Fico nesmel urobiť, ak by postupoval podľa ústavy.


Už ste čítali?