S drahým sme plánovali víkend v chalúpke uprostred Derbyshire-skych lesov a ona trvala na tom, že sa zastavíme na obed. Slovo dalo slovo a o pár dní sme už parkovali pred Sherwoodskym pubom ako vystrihnutým z Robin Hoodovskych príbehov.
Sedeli sme pri dubových stoloch, Pamela vo svojom blankytne modrom klobúčiku pomaličky sŕkala cherry, rozprávala príbehy o vojne a Marmeládiných zažívacích tažkostiach a ja som myslela na to, aké má šťastie zostarnúť práve tu.
Nemyslím na jeseň života vo vidieckom sídle s komorníkom a ani na dôchodok v závratnej výške (ani jedno z toho neexistuje). Myslím na dôjstojnú starobu vďaka „maličkostiam“ ako sú nizučké nástupné schodíky do autobusov, ochota vlakového personálu priviezť babku vo vozíčku priamo do vagóna, grátis vstupy na výstavy pre seniorov, sociálne služby, čo navštívia dôchodcu a pripravia mu obed, keď si ho už nemôže uvariť sám...
Myslím na prístup ostatných ľudí k tým, čo už nie sú mladí a zdraví. Že nikto divne nezazrie a nezačne si pošuškávať, keď sa takmer storočný dedko rozhodne zájsť na kávičku a straaaaašne dlho mu trvá kým si ju s pomocou roztrasených ruk vychlípe. Že taxikár nezafrfle, keď má objednávku od reumatickej babky, hoci ju na konci cesty bude musieť na rukách vyniesť z auta do kolieskového kresla (bez príplatku).
Myslím na prístup starých ľudí k samým sebe. O tom, že tá ich altruistická stovečka, odložená z beztak už mizivého dôchodku pre „mladých“, by asi mala stokrát viac úžitku u pôvodného majiteľa, keby sa zmenila na novú knižku alebo pohár vína s kamarátkou. (Pamelina susedka na oslavu svojej devätdesiatky vyprázdnila všetky „punčochy“ a odišla s daľšími troma nestarnúcimi seniormi okuknúť Rusko).
Zatiaľ sa bojím staroby pod Tatrami. Hrozím sa toho množstva bariér v každodennom živote – tých fyzických aj tých predsudkových. Starí ľudia to majú o niečo ťažšie vystúpiť po strmých schodíkoch do vlaku, to ale ešte neznamená že nechcú (a ani to, že by nemali)...
S pratetou Pamelou sme sa rozlúčili na parkovisku. Potriasli sme si rukami, vycmukali líčka, Pam založila na nos obrovské okuliare a vo svojom žiarivom červenom Golfe urobila taký odpich, že o pár minút sme videli už len kúdoly prachu kdesi na horizonte.