Svetové média priniesli správy na svetlo Božie rýchlejšie než naň záchranári stihli vynášať zakrvavené a zošokované obete z nekonečných podzemných tunelov.
Kým som v to ráno krátko po deviatej prišla k “mojej“ zastávke, už bola zatvorená. Sprievodcovia Londýnskeho metra oznámili výpadok prúdu a tak sme trošku hundrajúc začali kráčať po City smerom k našim presklenným kanceláriám. Bolo nám to jasné – predsa by neexistoval týždeň bez problémov s mestskou hromadnou.
Kým som prešla tých pár blokov smerom ku Katedrále sv. Pavla, kráčajúci dav sa posilnil stovkami ľuďí, ktorých nástupné stanice zamkli poza hrubé mreže na tri západy. Bolo 9.30 a Londýnske podzemie bolo ochromené. Napriek tomu tisícky obyčajných ľudí začínalo svoj pracovný deň v City bez upozornenia na to, že dnešné ráno je strašidelne výnimočné.
A tak som sa rozlúčila s rodičmi a sestrou, ktorí deň predtým prileteli na krátku návštevu a zakývala im do odchádzajúceho autobusu smer Buckinghamský Palác.
Kým mi bezpečnosté zariadenie overilo vstupnú kartu do budovy a výťah vyviezol na piate poschodie našej firmy, národné bezpečnostné zložky vyhlásili výnimočný stav a premiér sa chystal na príhovor k ľudu. Zrazu všetko klapalo ako po dobre odohratej generálke. Menné zoznamy tých, čo to do práce v to ráno stihli a tých, čo nie. Telefónne čísla na tých, o ktorých zatiaľ nebolo počuť a neúnavné pokusy dovolať sa na hluché čísla. Nariadenie neopúšťať budovy a nepribližovať sa k oknám.
Kým padla telefónna sieť a všetci sme ostali odrezaní od zvyšku sveta, sekretárka priniesla správy o tom, že v meste začali vybuchovať autobusy. Nevedela koľko, nevedela ktoré spoje. Bolo 10 hodín ráno a moja milovaná rodina sedela v jednom z busov uprostred mesta.
Najbližšie dve hodiny sme boli hlucho-slepo-nemí v našich sklenenných klietkach.
Keď začali prichádzať správy o počtoch mŕtvych a zrazených, duša mi zmierala strachom o mojich najdrahších. Prsty mi brneli po tom, ako som donekonečna vytáčala to isté číslo na svojho otca a prosila Boha o to, aby to konečne zdvihol a povedal, že všetci sú v poriadku.
Boli to dve hodiny plné strachu, neistoty a tisícich otázok. Kto všetko ostal v podzemí? Ten ryšavý kolega, čo ho každé ráno stretnem pri automate na kávu? Tá ukecená asistentka z finančného? Kde všade? Kde je moja sestra? Už je koniec?
A potom to zrazu prišlo...s úderom dvanástej začali pípať smsky, zvoniť telefóny a blikať emaily. „I am OK, RU OK?“ Najčastejšie opakovaná, najtúžobnejšie očakávaná a s najvačšou radosťou oplakaná kratučká správa.
52 rodín tú správu nikdy nedostalo. Za 700 zranených a zmrzačených ľudí ju poslali ich záchrancovia. V City nebolo človeka, ktorý by nepoznal priamo či nepriamo aspoň jednu z obetí.
Tento piatok sa život v Londýne opäť na chvíľu zastaví. Tesne pred deviatou dve minúty ticha pripomenú tých, ktorí v to osudné neskoré ráno mladého horúceho leta boli v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. To ticho bude poďakovaním za nás všetkých, ktorí sme riadením osudu prišli o pár minút neskôr a o pár metrov ďalej. A prosbou za to, aby pri nás šťastena stála aj na budúce.
Prosím, pridajte sa.
PS. Moji rodičia a sestra sa nakoniec našli v dobrom zdraví a pozdvihnutej nálade v odstavenom double-deckri pri Buckinghamskom paláci. Piknikovali tam aj so skupinkou Japonských turistov. Keďže nemali prístup k televízii a šoférovmu vyhlásniu poplachu v podaní nefalšovaného cockney prízvuku nikto nerozumel, útoky prežili v sladkej nevedomosti a bez zbytočnej paniky. O to väčší šok ich čakal pri sledovaní prvých správ BBC a záberoch zo staníc metra, ktorými sme predtým toľkokrát predchádzali.
